Máme za sebou jubilejný 250. zápas Derby d’Italia. Domáci Juventus hostil Inter. Pred zápasom sa veľa špekulovalo, či výsledok napovie niečo o tom, kto bude hlavný ašpirant na zisk Scudetta.
Stará dáma nebola na 1. mieste tabuľky po ukončení všetkých zápasov hracieho kola od sezóny 2019/2020, čo je na bianconerri poriadne dlhá doba. Zabezpečiť im to však mohla jedine výhra pred vypredaným Allianz Stadium.
Inter prišiel do Turína v roli favorita. Nerazzurri viedli Serie A, hráči sú v dobrej forme a navyše sa futbalistom v modročiernych dresoch vyhýba rozsiahla maródka.
Zápas mal šťavu o to viac, že polícia po rokoch zrušila zákaz fanúšikom Juventusu nosiť na štadióny bubny či rôzne transparenty propagujúce organizované fandenie alebo ak chcete – ultras skupiny.
Samotný zápas sa stal terčom kritiky pre alibizmus. Obidva celky ukázali, že vedia zatlačiť súpera a hrať vo vysokom tempe. Zároveň sa ukázala aj tvrdosť. Bohužiaľ tempo hry po vstrelených góloch opadlo a druhý polčas sa niesol v znamení hesla – neprehrať.
Jedine Cuadrado priniesol trochu oživenie zápasu. Kolumbijčan zvádzal súboje nielen so svojimi bývalými spoluhráčmi, ale aj domácimi fanúšikmi, ktorí pri každom dotyku Juana s loptou pískali. Remíza je asi spravodlivá. Inter však môže mrzieť to, že nevyužil zranenia a tresty, ktoré majú hráči Juventusu.
V prípade výhry by odskočil o 5 bodov a kto vie, ako by to zamávalo so psychikou „zebier“. Tak či onak, Inter a Juventus sa stali podľa talianskych médií a odborníkov definitívne hlavnými ašpirantmi na majstrovský titul.
Jedno, čo môže mrzieť je, že zápas bol veľmi pragmatický. Je síce fakt, že „národné“ derby je väčšinovo zápasom, v ktorom padá málo gólov, pretože sa hrá ostro a špinavo. Futbalovú krásu skôr nájdeme v Derby della Madonina alebo v zápasoch medzi Juventusom a AC Milan. Prečo?
Nuž preto, že výsledok zápasov Inter – Juve určuje celkový dojem zo sezóny, aj keď by bol „nepodstatný“ z hľadiska získaných trofejí. Takmer všetky zápasy sú plné emócií, krívd, tlakov na rozhodcu, väčšinou s červenou kartou či spornou penaltou. Stačilo sa pozrieť, ako celá Juventus Aréna skákala, keď Vlahovič otvoril skóre. Chi non salta è nerazzurro eh eh.
Prečo je však vôbec zápas Starej dámy a Milánskeho il Biscione zápasom, ktorý rozdeľuje talianske rodiny na dva tábory? Pozorný čitateľ veľmi dobre vie, že aj Turín aj Miláno sú mestá zo severu a preto rivalita bohatý sever proti chudobnejšiemu juhu nehrá rolu. Ako je možné, že sa pojem Derby d’Italia tak uchytil na celom Apeninskom polostrove?
Niekto si možno kladie otázku: aký vzťah majú obyvatelia regiónu Mezzogiorno ku klubom zo severu? Nemali by južania fandiť primárne klubom z juhu?
Sú to všetko logické úvahy, ktoré nás smerujú k základnej hypotéze. Prečo Neapol – hlavné mesto Mezzogiorna alebo ak chcete, južného Talianska spoločne s ostrovmi Sardínia a Sicília či rímske kluby, nie sú vyzývateľmi Juventusu, ktorý je najúspešnejším klubom republiky, alebo Interu, ktorý bol dlhé roky symbolom bohatej buržoázie severného Talianska?
Nebol by to väčší kontrast, ak by o víťazstve v boji o Itáliu bojovali chudobní Napoletani proti snobom z modročiernej časti Milána? Roľníci a robotníci kontra advokáti, notári, bankári či podnikatelia. Bola by to priam idylická Danteho poézia.
Odpoveď musíme hľadať pri samotnom zrode profesionálneho futbalu, ktorý bol dlhé roky doménou hlavne bohatého severu. Juventus FC založila partia turínskych študentov, avšak bola to rodina Agnelli, ktorá z Juventusu urobila veľkoklub.
Práve spojenie FIAT a Juventus vytvorilo unikátnu symbiózu bohatších podnikateľov z Piemontu a robotníkov, ktorí pochádzali aj z juhu. Netrvalo dlho a Juventus sa zakorenil do talianskej spoločnosti, kultúry a identity. Už to nebol klub „mládeže“, ale národný symbol Talianska, ktorý prekračoval regionálne či socioekonomické hranice.
Samozrejme, s počtom národných trofejí narastal aj počet priaznivcov „Starej dámy“. Svoju úlohu zohralo aj to, že Juventus bol hlavným dodávateľom hráčov do reprezentácie.
Avšak boli to práve robotníci zo všetkých kútov krajiny, úspech FIAT a nástup rozhlasu, ktorí rozniesli značku Juventus do celého Talianska v medzivojnovom období.
Inter bol na druhej strane dlho klubom bohatých Milánčanov a pýcha Lombardie. Priaznivci nerazzurri sa v tomto období nazývali aj „bauscia“ – chvastúň. Celonárodnú popularitu si však klub začal získavať len postupne.
Najprv sa o to postaral azda najlepší taliansky futbalista všetkých čias – Giuseppe Meazza. Peppe nebol len brilantný futbalista, ale aj veľký bohém (noc pred každým zápasom trávil v bordeli) a výrazná osobnosť svetového futbalu.
Hrdina dvoch zlatých šampionátov Talianska (1934 a 1938). Bola to práve osobnosť Giueseppeho Meazzu, ktorá vyčnievala ako v národnom tíme (tvorený prevažne hráčmi Juve), tak aj ťahala vtedajšiu Ambrosiana-Inter k bojom o tituly.
Športové úspechy sa stali lákadlom a zvyšovali popularitu il Biscione aj za hranice Lombardie. Celonárodný fenomén presahujúci sever, sa Inter definitívne začal stávať až po vojne.
Okrem futbalových dôvodov môžeme nájsť aj dôvody sociálne a politické. Fandenie Interu začalo vyjadrovať určitý status a prihlásenie sa k buržoáznemu pôvodu aj v strednej a južnej časti Talianska. Nehovoriac o politických treniciach. Kým Juventus bol klub „politického stredu“ a bol symbolom „národného porozumenia“, tak Inter sa veľmi rýchlo stal klubom pravicových síl, ktoré nechceli žiaden zmier s ľavicou.
Futbalu sa nevyhol ani film a kultúra, a tak v 50. tych rokoch 20. storočia vzniká hneď niekoľko diel, ktoré popularizujú ako Juventus, tak Inter. Navyše, 50. roky sa niesli v znamení ekonomického rastu a druhá najbohatšia rodina v Taliansku, Moratti, kúpila Inter.
Netreba zabúdať ani na fakt, že práve začiatkom 60tych rokov vzniká fenomén organizovaného fandenia všade v Európe. Najviac však v Anglicku a Taliansku. Futbal sa stáva prostriedkom a zámienkou pre boj medzi rôznymi sociálnymi skupinami v spoločnosti.
V predvečer zrodu Derby d’Italia sme tak mali na talianskej futbalovej scéne dva tímy, ktoré boli hlboko zakorenené na Apeninskom poloostrove. Juventus bol (a stále aj je) silnejší na juhu, avšak sever je mierne Interistické domínium.
Kedy však vznikla skutočná nevraživá rivalita medzi Interom a Juventusom? Počiatky môžeme badať už počas éry Giueseppeho Meazzu. Nebola však ani zďaleka taká, aká prišla v 60. tých rokoch. Všetko to začalo vstupom Angela Morattiho do Interu.
Ten „napumpoval“ do klubu na tú dobu nebývalé peniaze s jasným cieľom. Najprv dobyť Taliansko, potom Európu a nakoniec svet. Treba vystihnúť aj to, že Angelo bol zakladateľ tradície ropných magnátov vo futbalovom svete.
Do Európskeho pohára (dnešná Liga majstrov) sa kvalifikovali vždy iba majstri a obhajca trofeje. V sezóne 1960/1961 bol Inter a Juventus bok po boku a zvádzali boje o to, kto sa stane majstrom.
Na jar 1961, konkrétne 16.4. sa konal ďalší zápas, ktorý mal rozhodnúť o titule. Juventus na domácom štadióne otvoril skóre zápasu. Fanúšikovia bianconeri neskrývali nadšenie a vtrhli na ihrisko, čím porušili pravidlá súťaže. Rozhodca správne ukončil zápas a Inter vyhral kontumačne 2:0. Zdalo sa, že už nič nestojí „bauscia“ v ceste za vytúžením titulom.
O to trpkejšie bolo prekvapenie, keď sa výkonná rada Serie A rozhodla vyhovieť požiadavkám „Starej dámy“ a namiesto kontumácie nariadila opakovať zápas.
Prezidentom Serie A nebol nikto iný, než Umberto Agnelli prezident Juventusu. Samozrejme, rozhodnutie o opakovaní zápasu sa vydalo tesne pred posledným duelom sezóny, v ktorom mal Inter potvrdiť titul.
Myslím si, že asi nikoho neprekvapí, že to s hráčmi Interu poriadne zatriaslo. Zrazu sa líder tabuľky ocitol na druhom mieste. Netreba dodávať, že Inter zápas na Sicílií prehral a tým pádom odvetný zápas Juventus – Inter bol iba formalitou.
Rozzúrený Angelo Moratti nariadil legendárnemu Heleniovi Herrerovi, aby proti Juventusu postavil primaveru. Výsledkom toho bola prehra 9:1. Od tohto momentu sa hlavným klubovým rivalom Interu stal Juventus. A vďaka ére „Grande Inter“, v ktorej il Biscione kraľoval svetovému futbalu, sa aj pre fanúšikov Juventusu stali Interisti úhlavnými nepriateľmi.
Mestské derby v Turíne a Miláne sa síce niesli v znamení násilností (Ultras Inter a AC podpísali pakt o neútočení až v roku 1983), avšak v ostatných častiach Talianska bolo práve Derby d’Italia tým najdôležitejším okamihom v roku. Interista či Juventino si nepamätá výročie sobáša, avšak skóre derby zápasov si pamätá vždy.
Samotný pojem Derby d’Italia vznikol až v roku 1967, kedy znovu vrcholil boj o Scudetto medzi hlavnými protagonistami. Vymyslel ho jeden z najlepších a najvplyvnejších športových novinárov všetkých čias Gianni Brera.
Rok na to prieskum verejnej mienky potvrdil, že Inter a Juventus sú najpopulárnejšie tímy v krajine, ktoré majú svoje fanúšikovské základne v každom regióne. Boli to práve priaznivci milánskeho celku, ktorí tvorili početnejšiu skupinu.
Takmer 26% Talianov podporovalo La Beneamata, klub ktorý síce nebol nikdy symbolom talianskej jednoty a spoločenskej inklúzie, avšak stal sa symbolom talianského úspechu, elegancie a noblesy.
Talianske derby si za svoju existenciu zažilo množstvo fáz avšak horkosť rivality pretrvala dodnes, dokonca sa od Calciopoli prehlbuje.
Nič s tým neurobilo ani obdobie 90-tych rokov, počas ktorých AC Milan dokonca obehlo v počte národných a medzinárodných titulov mestského rivala. Ani prehry v semifinále resp. finále LM v roku 2003 nedokázali presvedčiť fanúšikov nerazzurri resp. bianconerri o tom, že práve il Diavolo by mal byť ich najväčším rivalom.
Existuje 1000 dôvodov a žiaden, prečo rivalita Juve – Inter je dodnes živá.
